Odkrývanie estetického charakteru (veľko)mesta ako krajiny. Mestský environment v pokantovskej estetike 21. storočia

Autor: Adrián Kvokačka
Vytlačiť

Abstrakt: Príspevok si kladie niekoľko cieľov. Popri diskusii, ktorá sleduje variabilitu konceptu krajiny a jeho vzťah ku kategórii environmentu (najmä s ohľadom na mestské prostredie, kde sa javí pojem environmentu ako adekvátnejší) sa zameriava na špecifický problém súčasnej estetiky: premenu estetickej reflexie mesta ako celku, ktorú realizuje súčasná estetika a filozofia cez kantovskú estetiku Kritiky súdnosti. Rozpracovaním koncepcií Marie Rubene a Miroslava Marcelliho príspevok ponúka nielen sumarizáciu téz aktuálnych záverov, ale bližšie reflektuje premenu (veľko)mesta na krajinu, špecifický environment oprostený od pôvodnej účelnosti, vystupujúci ako prírodný predmet, kde sa "ľudské vracia k prírodnému a stáva sa akýmsi obrovským predmetom, ktorý je vo svojom vnútri fluidný..."). Reflexia je primárne vedená kategóriou vznešeného ako vysvetľujúcim rámcom.

Kľúčové slová: Kant, Rubene, Marcelli, estetika, mesto, krajina, vznešené.

Abstract: The contribution have several aims. In addition to the discussion that follows variability of the concept of landscape and its relationship to the category of environment (particularly with regard to the urban environment, where it appears the concept of environment as a more adequate) the contibution focuses on the specific problem of the current aesthetics: transformation of aesthetic reflection of the city as a whole, which is realized by the contemporary aesthetics and philosophy through the Kantian aesthetics in Critique of Aesthetics Judgement. Elaboration of opinions of Marie Rubene and Miroslav Marcelli leads us not only to summarize the conclusions of recent theses, but further to reflect the transformation of (mega)city to a country, specific environment free from original effectiveness, where "human returns to natural and becomes a sort of huge subject, which is fluid in its inside …"). Reflection is primarily guided by the category of sublime as an explanatory framework.

Keywords: Kant, Ruben, Marcelli, aesthetics, city, country, sublime.


 

Koncept krajiny vykazuje, a to nielen v jeho vzťahu ku kategórii environmentu, značnú variabilitu. V abstrakte príspevku uvádzam, že najmä s ohľadom na mestské prostredie sa mi javí pojem environmentu ako adekvátnejší. Sekcia, pre ktorú som pripravoval tento text[1], má vo vymedzení predmetného poľa mimo iného formulovaný problém mesta ako organizmu a mesta ako krajiny. Moju nedôveru k použitiu pojmu krajina v tomto spojení podporilo stanovisko Karla Stibrala: „pro současnou environmentální estetiku či obecně estetiku přírody je příznačná skepse k tomuto pojmu. Valná většina teoretiků ho vidí jako příliš zatížený zkušeností s výtvarným uměním, stejně jako jeho nadužívání v současných vědách. (…) Proto tito estetici navrhují používat místo pojmu krajina raději termínu environment, prostředí – a odtud také environmentální estetika.“[2] Samotná environmentálna estetika smeruje „za krajinu“, smeruje tiež za, resp. od prírody k druhej prírode človeka. Allen Carlson to sformuluje nasledovne: „Takto environmentálna estetika presahuje úzky rámec sveta umenia a naše hodnotenie umeleckých diel smerom k estetickému hodnoteniu environmentov, nielen prírodných, ale aj rôznorodých environmentov človekom alebo ovplyvnených, alebo ním vytvorených.“[3] Environment často (a pre mestského človeka určite častejšie než pre iných) už vôbec nevyzerá ako príroda, tobôž krajina, je však zrejmé, že tento „kultúrny environment“[4] esteticky vnímame a posudzujeme. Rozumieme potom stanovisku: „Není proto divu, že současná environmentální estetika nechce estetický zážitek s přírodou (…) redukovat na zážitek s krajinou“[5]. Navyše zážitok s mestským environmentom je predsa len iný než zážitok s prírodou. Ostatne Sparshottom nastolený problém statusu environmentu, jeho substancializácia do „entity nezávislé na hledisku toho kdo je obklopen“[6] a dôsledky, ktoré z nej plynú, vypovedá o peripetiách environmentálnej estetiky. Zostrenie Carlsonovej polarity prírodné – kultúrne potom smeruje alebo k estetike environmentu[7], ktorá sa vymaňuje prizme umenia pre posúdenie prírody a prizme prírody pre posúdenie neprírodného environmentu, alebo nachádza neprírodný environment uchopiteľný cez prírodu, lebo sa z nej, či uprostred nej „rodí“, alebo dokonca tento environment dospieva svojou premenou k momentu, keď sa pre nás vo vnímaní prírodou stáva a to inak, než preto, že by ju vedome imitoval. Otázka teda znie: kedy sa stáva pre nás mesto krajinou? A pomôže nám s tým Kant?

V kantovskej estetike súčasnosti nie je problém mesta práve veľkou témou. Dva prístupy, ktoré ponúka Mara Rubene a Miroslav Marcelli prinášajú niekoľko zaujímavých podnetov pre otvorenie možno dlhodobejšej perspektívy skúmania.

Rubene nielen konštatuje, že napriek dlhodobému záujmu o problematiku mesta „je tu stále potreba komplexných skúmaní mesta, ktoré sa stalo viac tajomnou, enigmatickou entitou“[8], ale tiež pozoruje, že pri súčasných diskusiách o hodnotení a teoretickom uchopení problému krajiny (jedno či to je landscape, cityscape či urban landscape) sa estetické kritériá stávajú „prominentnou integrálnou časťou súčasného multidisciplinárneho skúmania“[9] Rubene vstupuje do problému vzťahu Kant a mesto cez tradicionalistické pripomenutie Kanta ako filozofa, ktorý veľa necestoval, ale ktorého Königsberg sa zamiešal do „historických otrasov (mesta, A.K.) omnoho silnejšie než akákoľvek prírodná katastrofa, ktorá kedy mesto postihla“[10]. Čiastkovým cieľom Marie Rubene je zistiť, čo má Kant na mysli, keď ironickým spôsobom v svojej Kritike súdnosti odpovedá na otázku krásy palácov v Paríži[11], no Rubene cez tento príklad presadzovania nezainteresovanosti v jeho estetike chce, zdá sa, otvoriť širší rámec Kantových záverov, ktoré je možné „interpretovať v kontexte súčasných kantovských prístupov a umiestniť ich do perspektívy mnohorakých a mnohostranných bádaní o krajine“[12]. Súčasné čítania Kantových textov totiž podľa autorky „poskytujú bohaté možnosti pre estetickú reflexiu prírody a mesta, prírodného prostredia a urbánnej krajiny a i.“ a sú viazané na ďalšie skúmania v dvoch oblastiach: vo sfére zmyslovosti (so zameraním na aspekty transcendentálnej estetiky) a v znovupreverení vzťahov medzi zmyslovosťou a racionalitou (vrátane výskumov hypotypóz, obrazov, či dokonca poetickej/rétorickej moci mena (mesta, A.K.)).[13]

Do pozornosti sa tak kladie pozícia kantovskej estetiky prítomnej pri „nedávnom obnovenom záujme o vznešené vo francúzskej filozofii, ktorý priniesol inú perspektívu aisthesis, citovosť, zahltenosť, vábivosť a iné aspekty do problematiky krajiny“[14]. Rubene sa sústredí na niekoľko momentov, ktoré uspôsobujú viditeľnosť / neviditeľnosť mestskej krajiny – mestského environmentu. V kontexte naznačených pozícii sa prirodzene obracia k skúmaniu súčasných koncepcií obrazotvornosti, keďže sama súhlasí s náhľadom Patricie Kitcherovej, podľa ktorej Kant kladie dôraz na predstavu, obrazotvornosť, pojem a meno. Ak Kant povie: „Keď vidím mesto, tak moja myseľ potom sama osebe vytvára obraz predmetu, ktorý už mala predtým, keď prechádzala cez rozmanitosť (javu, A.K.)“[15] a Kitcherová následne hľadá odpoveď na otázku „ako vytvoriť rámec, poriadok reprezentujúcich častí, ktoré predstavujú simultánne priestorové usporiadanie orientačných bodov, aby sme pojali do predstavy panorámu Manhattanu“[16], tak sa tu kladie dôraz na priestorovú skladbu mestskej panorámy. Naopak Jean Luc Nancy pripomína časovú dimenziu krajiny: „krajina je vždy krajinou v čase (…) V predstavovaní tohto času, ktorý sa odhaľuje s každým obrazom, prítomnosť reprezentácie nemôže urobiť nič iné, než poskytnúť nekonečne zjavným spôsobom plynutie času, prchavú nestálosť toho, čo sa ukazuje.“[17] Krajina, krajina mesta, mestský environment nastáva.[18] Táto neuchopiteľnosť, nemožnosť pojať predmet do názoru v predstave obrazotvornosti má bezpochyby korene v Kantovom vymedzení vznešeného.

Rubene mimo iného okrajovo roztvára ideu kozmopolitizmu, pristavuje sa pri názvoch miest („meno mesta je svedectvom neodvratnej prítomnosti človeka vo svete prírody“[19] a pobáda k hlbšej reflexii o mieste človeka v prírode), ale naostatok, po takmer dnes už „povinnej jazde“ o lisabonskom zemetrasení v roku 1755, „ktorým sa Lisabon premenil na obraz ľudskej bezbrannosti voči mocnej prírode“[20] a ktorý nasledujú po menej než dvoch storočiach svedectvá krajiny a miest, pod ktorých katastrofy sa podpísal človek, konštatuje: „je nemožné lokalizovať auru, alebo pocit z krajiny, ale to pritom môže byť zdrojom vplyvnej fascinácie“[21]. Neuchopiteľnosť, nedisponovateľnosť, neprevoditeľnosť na vzorec či schému predznačuje nevyhnutnosť premeny nášho vzťahovania sa ku krajine alebo mestu, ak chceme zverejniť to, čo bolo naznačené. Mesto sa nám stáva priestorom estetického aktu. Rubene pripomína slová Baldine Saint-Gironsovej: „Estetické akty, ktoré sa dejú pri záhrade a pri krajine sú len ťažko u človeka zlúčiteľné (…) Strácame sa v krajinách, ktoré nevieme obývať ako záhrady. Unikáme do záhrad, v ktorých však ešte cítime ploty umelé a iluzórne.“[22] Chceme sa vrátiť k problému viditeľného / neviditeľného v mestskom environmente, lebo ten nás privedie k záveru, ktorý hodlám sledovať v ďalšej časti príspevku. Rubene totiž, a vôbec nie ako akýsi záver, ale kdesi doprostred textu, umiestni dôležitú indíciu. Tak ako sa dnes „dôraz presúva z krásneho na vznešené, z reprezentácie na prezentáciu, rovnako v skúmaní krajiny akcent migruje od vyhliadky, pohľadu vizuálneho, malebného (picturesque) smerom k širšiemu, pohlcujúcemu estetickému zážitku z krajiny, tak je aj dôraz na konceptualizáciu súčasného mesta nahradený záujmom o také jeho estetické aspekty ako je roztiahnutosť, či rozlezenosť (sprawling), strata centra, ignorovanie vlastnej mestskosti (citiness).“[23] Čo toto vlastne znamená, nám bližšie, akoby komplementárne hoc na sebe nezávisle, vysvetlí Marcelli.

Pre Miroslava Marcelli ako filozofa sa mesto stalo témou. Svedčia o tom najmä dve knižky: Filozofi v meste[24] a Mesto vo filozofii[25], v ktorých sa zameriava hlavne na motív „ako vstupovalo mesto do filozofovho myslenia, kládlo pred neho problémy, ktoré potom posúval do dimenzie pojmov, princípov...“[26], resp. hľadanie odpovedí na otázku čím bolo kedysi mesto a čím je pre nás dnes. Našu pozornosť ale paradoxne upriamime mimo týchto kníh, keďže Marcelli v jednej z nich konštatuje: „Kantov vzťah k mestu je dosť odlišný. Na jednej strane je Kant doživotne pripútaný k rodnému mestu (…) na druhej strane problematika mesta do jeho prác takmer vôbec nevstupuje. Vzniká dojem, že jeho domicil delí od univerza jeho myšlienok neprekonateľná priepasť.“[27] Marcelli tak tému mesta u Kanta premení na tému jeho (sveto)občianstva, predstavenia jeho filozofického systému, vzťahu prírody a morálky a i., ale „mesto zmizlo a jeho obrysy sa neobjavia dokonca ani tam, kde do hry vstúpi pojem účelu: na jednej strane je mesto príliš veľké, aby sa o ňom dalo uvažovať ako o umeleckom diele človeka, na druhej je príliš malé, aby svojou prítomnosťou mohlo dokazovať účelné pôsobenie prírody pri utváraní ľudských vzťahov v prospech slobody a presadzovania zákonnosti.“[28] Kantov horizont podľa Marcelliho netvorí mesto, tento rámec kögnisbergský filozof mnohonásobne presahuje a je to práve metafyzika, zbavená „všetkých prírodných určení, aké na javovej rovine nachádzame v ľudských skutkoch“[29] kam sa uberá jeho myslenie. Odlišnú kapitolu Kantovej estetiky využíva Marcelli v príspevku Kant a potreba myslieť vo veľkom[30]. Reflexia mesta totiž nemôže obísť veľkomesto. Veľké mestá získavajú našu pozornosť a „vynucujú“ si inú optiku. Môže sa nám stať, že ich vnímame (v istom priestore, čase, vzdialenosti) tak ako Claude Lévi-Strauss: „Krásu New Yorku nezbadáme vtedy, keď v ňom vidíme mesto, ale až vtedy, keď sa prestaneme držať tohto strnulého spôsobu nazerania a naše oči si ho samy premenia na akúsi umelú krajinu, kde princípy mestskej architektúry prestávajú platiť: jediné čo tu má estetickú platnosť a význam, je zamatová hebkosť svetla, rafinované perspektívy diaľok, vznešené priepasti pri úpätí mrakodrapov a tienisté údolia posiate rôznofarebnými automobilmi ako pestrými kvetmi.“[31] Všimnime si ten motív premeny: nedržať sa strnulého spôsobu nazerania. Tam prízvukuje sa nielen umelcovi, géniovi, ale nám všetkým mohúcnosť zažiť New York inak, tvoriť estetický svet, podržať ho pre seba, lebo „V tejto perspektíve sa najslávnejšie americké veľkomesto vzďaľuje od urbanistických a architektonických dimenzií, vystupuje ako krajina a takto nadobúda nesporné estetické kvality.“[32] Môže sa stať ale aj niečo diametrálne iné.

Veľkomesto, megapolis môže mať aj inú podobu, a tá nás môže zasiahnuť nepripravených. „Veľkosť niektorých súčasných miest však môže vyvolávať dojem prírodného objektu bez toho, aby sme tento predmet v našich predstavách zaraďovali do rádu estetického. Takýmito objektmi sú dnes slumy rozprestierajúce sa na okrajoch urbánnych aglomerácií (…) Sú to krajiny svojho druhu, no vnímanie ich neforemnej veľkosti v nás nevyvolá pocity krásy.“[33] Krajiny, ktoré sa svojou veľkosťou, neforemnosťou podobajú na prírodu a ktoré, ako iste tušíte, siahajú ku kategórii vznešeného. Nedajme sa pomýliť Marcelliho hĺbaním nad (ne)vhodnosťou kategórie pre miesta extrémnej chudoby. Kým sleduje estetické aspekty vznešeného, pohybuje sa po pôde kantovskej estetiky oprávnene. Zaujatý dominujúcou veľkosťou vraví: „Pohľad na obrovské slumy naozaj evokuje dojmy z veľkých prírodných objektov ako sú moria, pohoria alebo púšte. Tu i tam stojíme pred niečím nadrozmerným (…) hovoríme o mori ľudí. Beztvará a bezhraničná masa ľudí, zvierat a príbytkov sa v našej mysli asociuje s veľkosťou vodného živlu. Zdá sa nám, že v tejto mase sa ľudské vracia k prírodnému a stáva sa akýmsi obrovským predmetom, ktorý je vo svojom vnútri fluidný a ako celok usadený, rozpľasnutý.“[34]

Ďalšie Marcelliho úvahy, ktorými skúma tento zvláštny obrovský predmet sú interpretačne sporné a vedú k opusteniu Kantovho vznešeného, čo korešponduje s Marcelliho zámerom predstaviť Kanta v rámci širšieho kontextu stratégií modernej racionality, s ktorou sa musíme rozísť ak máme pristúpiť adekvátnym postojom k prírode. Ponechajme bokom relevantnosť týchto úvah o participovaní na línii apropriácie prírody v kantovskom duchu, keďže Marcelli nám mimo apelu, že máme myslieť vo veľkom nedáva žiadne iné inštrukcie, ani odpovede na otázky, ktoré sa vynárajú. Omnoho zaujímavejší je však jeho postreh, ktorý uvádza nasledovná veta: „Megapolis: zvláštne mesto, ešte zvláštnejšia príroda.“[35] Megapolis nám ukazuje svojou veľkosťou, že hranica mestskosti leží nielen dole, pri minimálnom počte obyvateľov, ale aj hore a že po prekročení istých počtov sa už mestské spoločenstvo stáva prírodným útvarom. Megapolis ako príroda nekorešponduje s našimi predstavami o prírode a živote v nej. „Voľnosť, neohraničenosť, živelnosť, všetky tieto atribúty pobytu v prírode dosiahli v týchto obrovských dimenziách podoby, ktoré nedovoľujú myslieť na arkadickú blaženosť a namiesto toho nás napĺňajú obavami“[36]. (Veľko)mesto sa tak ukazuje v iných perspektívach, núti nás myslieť inak, lebo sa pristihujeme pri reflexii, ktorá prekračuje zvyčajný horizont úvah. Nejde ani tak o stratu estetických kvalít, ako skôr o to, ktoré estetické kvality máme na mysli a ako ich myslíme. Kantovské inšpirácie tematizujúce vznešené, hoci vieme, že lyotardovsky „vždy je to vznešeným v zmysle Burka a Kanta, ale nie je to už ich vznešeno“[37] predstavujú enklávu estetickej nezainteresovanosti, ktorá presadzuje genézu estetického stavu subjektu oprostenú od chcenia, predstavy o hmotnej existencii predmetu, bez gnozeologického rozmeru, „prehliadajúc“ účel a berúc do úvahy formu účelnosti predmetu, pokiaľ je vnímaná bez predstavy účelu a v prostom posúdení (bez etických a iných konotácií)). Kant tak dáva rámec myslenia, impulz, ktorý súčasná estetika zúročuje, často nadväzuje kriticky, prekračuje horizont Kantových inštrukcií a reglementov, no na druhej strane priznáva svoje korene. Druhá strana poľa, strana angažovanej estetiky environmentu, zdôrazňuje pravý opak.[38] Sledovanie naznačenej podoby estetiky environmentu s jeho konotáciami k mnohým interdisciplinárnym kooperáciám je zámer, ktorého sa nevzdávam, ale v tomto príspevku ho zámerne neotváram. Netrúfam si povedať, ktorá cesta je estetiku environmentu tá správna. Verím však, že možnosť plurality prístupov k tomuto problému je pre estetiku environmentu viac na prospech, než naopak.

 

Literatúra:

1. BLANC, N.: Aesthetic Engagement in the City. In: Contemporary Aesthetics. Vol 11. [online]. 2013[ cit. 31. 12. 2013]. Dostupné na internete: <http://www.contempaesthetics.org/newvolume/pages/article.php?articleID=683>.
2. CARLSON, A.: Environmental Aesthetics. In: GAUT, B.  LOPES, D.: The Routledge Companion to Aesthetics. London – New York: 2005, s. 423  436.
3. DADEJÍK, O.: Environmentální estetika. In: Zahrádka, P.: Estetika na přelomu milénia. Vybrané problémy současné estetiky. Brno: Barrister & Principal 2010, s. 373  383
4. KANT, I.: Kritika soudnosti. Praha: Odeon 1975.
5. Kant, I.: Lectures on Metaphysics. Cambridge University Press 1997.
6. KVOKAČKA, A.: Miesto vznešeného v posthistorickom umení. In: SOŠKOVÁ, J. (Ed.): Studia aesthetica X. Konferenčný zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie Stratifikácie interdisciplinárnych komunikácii a filozoficko – estetické reflexie posthistorického umenia. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity 2008, s. 198 – 208.
7. LÉVI-STRAUSS, C.: Stmutné tropy. Praha: Odeon 1966.
8. LYOTARD, J.F. (2001): „Vznešené a avantgarda.“ In: Lyotard, J.F.: Putování a jiné eseje. Praha, Herrmann & synové, 2001, s. 124 147.
9. MARCELLI, M.: Filozofi v meste. Bratislava: Kalligram 2008.
10. MARCELLI, M.: Kant a potreba myslieť vo veľkom. In: Belás, Ľ.: Človek  dejiny  kultúra II. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity 2008, s. 15 32.
11. MARCELLI, M.: Mesto vo filozofii. Bratislava: Kalligram 2011.
12. NANCY, J.L.: The Ground of the Image. Fordham University Press 2005.
13. RUBENE, M.: Kant's city? Some preliminary reflections on landscape and its aesthetic context. In: ERZEN, J.  MILANI, R.: Nature and the city. Beauty is taking on new form. Yearbook of International Association for Aesthetics. Sassari: Edizione Edes 2012, s. 237  245.
14. SPARSHOTT, F.E.: Figuring the Ground: Notes on Some Theoretical Problems of the Aesthetic Environment. In: Journal of Aesthetic Education (1972), č. 6, s. 11 23.
15. STIBRAL, K.: Současná estetika a krajina. In: Vnímaní krajiny. Sborník z konference Krajina jako duchovní dědictví. Praha: Obec širšího společenství českých unitářů 2012, s. 39 47.

 

 

Poznámky:


[1] Text príspevku bol prezentovaný na 7. ročníku interdisciplinárnej konferencie Krása, krajina, příroda: Město a příroda, ktorá sa uskutočnila 19.11.2013 v Akademickém konferenčním centru v Prahe. Príspevok je publikovaný so súhlasom organizátorov konferencie.
[2] STIBRAL, K.: Současná estetika a krajina. In: Vnímaní krajiny. Sborník z konference Krajina jako duchovní dědictví. Praha: Obec širšího společenství českých unitářů 2012, s. 40 41.
[3] CARLSON, A.: Environmental Aesthetics. In: GAUT, B.  LOPES, D.: The Routledge Companion to Aesthetics. London – New York: 2005, s. 423
[4] DADEJÍK, O.: Environmentální estetika. In: Zahrádka, P.: Estetika na přelomu milénia. Vybrané problémy současné estetiky. Brno: Barrister & Principal 2010, s. 377
[5] STIBRAL, K.: Současná estetika a krajina. In: Vnímaní krajiny. Sborník z konference Krajina jako duchovní dědictví. Praha: Obec širšího společenství českých unitářů 2012, s. 42.
[6] SPARSHOTT, F.E.: Figuring the Ground: Notes on Some Theoretical Problems of the Aesthetic Environment. In: Journal of Aesthetic Education (1972), č. 6, s. 11 23. Citované podľa: DADEJÍK, O.: Environmentální estetika. In: Zahrádka, P.: Estetika na přelomu milénia. Vybrané problémy současné estetiky. Brno: Barrister & Principal 2010, s. 378.
[7] Uprednostňujem termín estetika environmentu pred zaužívaným spojením environmentálna estetika a to práve kvôli konotáciám environmentálnej estetiky ako ekologickej, prírodne ochranárskej estetiky, ku ktorej smerujú aj interdisciplinárne presahy environmentálnych štúdií, tak jednoznačne zameraných na prvú prírodu.
[8] RUBENE, M.: Kant's city? Some preliminary reflections on landscape and its aesthetic context. In: ERZEN, J.  MILANI, R.: Nature and the city. Beauty is taking on new form. Yearbook of International Association for Aesthetics. Sassari: Edizione Edes 2012, s. 237.
[9] Tamtiež, s. 238.
[10] Tamtiež, s. 237.
[11] Tamtiež, s. 52.
[12] Tamtiež, s. 238
[13] Tamtiež.
[14] Tamtiež.
[15] Kant, I.: Lectures on Metaphysics. Cambridge University Press 1997, (28:235).
[16] RUBENE, M.: Kant's city? Some preliminary reflections on landscape and its aesthetic context. In: ERZEN, J.  MILANI, R.: Nature and the city. Beauty is taking on new form. Yearbook of International Association for Aesthetics. Sassari: Edizione Edes 2012, s. 240.
[17] NANCY, J.L.: The Ground of the Image. Fordham University Press 2005, s. 61.
[18] Porovnaj: KVOKAČKA, A.: Miesto vznešeného v posthistorickom umení. In: SOŠKOVÁ, J. (Ed.): Studia aesthetica X. Konferenčný zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie Stratifikácie interdisciplinárnych komunikácii a filozoficko – estetické reflexie posthistorického umenia. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity 2008, s. 198  208.
[19] RUBENE, M.: Kant's city? Some preliminary reflections on landscape and its aesthetic context. In: ERZEN, J.  MILANI, R.: Nature and the city. Beauty is taking on new form. Yearbook of International Association for Aesthetics. Sassari: Edizione Edes 2012, s. 241.
[20] Tamtiež, s. 242.
[21] Tamtiež, s. 241 242.
[22] Tamtiež, s. 238 239.
[23] Tamtiež, s. 239.
[24] MARCELLI, M.: Filozofi v meste. Bratislava: Kalligram 2008.
[25] MARCELLI, M.: Mesto vo filozofii. Bratislava: Kalligram 2011.
[26] MARCELLI, M.: Filozofi v meste. Bratislava: Kalligram 2008, s. 14.
[27] Tamtiež, s. 167.
[28] Tamtiež, s. 170.
[29] Tamtiež, s. 179.
[30] MARCELLI, M.: Kant a potreba myslieť vo veľkom. In: Belás, Ľ.: Človek  dejiny  kultúra II. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity 2008, s. 15 32.
[31] LÉVI-STRAUSS, C.: Stmutné tropy. Praha: Odeon 1966, s. 52.
[32] MARCELLI, M.: Kant a potreba myslieť vo veľkom. In: Belás, Ľ.: Človek  dejiny  kultúra II. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity 2008, s. 15.
[33] Tamtiež.
[34] Tamtiež, s. 20.
[35] Tamtiež, s. 24.
[36] Tamtiež.
[37] LYOTARD, J.F. (2001): „Vznešené a avantgarda.“ In: Lyotard, J.F.: Putování a jiné eseje. Praha, Herrmann & synové, 2001, s. 124 147.
[38] Porovnaj napr. BLANC, N.: Aesthetic Engagement in the City. In: Contemporary Aesthetics. Vol 11. [online]. 2013[ cit. 31. 12. 2013]. Dostupné na internete: <http://www.contempaesthetics.org/newvolume/pages/article.php?articleID=683>.

 

Mgr. Adrián Kvokačka, PhD.
Inštitút estetiky a umeleckej kultúry
Filozofická Fakulta
Prešovská univerzita v Prešove
ul. 17. novembra 1, 080 01 Prešov